Sú to už dva roky a skoro tri mesiace, čo som sa stala mamou. Predtým než som sa ňou stala som bola tou najdokonalejšou mamou. Bola som tá, čo presne vedela ako sa má správne reagovať. Tá, čo by sa zachovala inak, než jej kamarátky, čo už deti mali. Tá, čo plánovala, že maximálne 30 minút denne bude púšťať dieťaťu telku. Tá, čo nikdy nebude ako jej rodičia, ktorí na ňu kričali.
A potom som porodila… a stala som sa mamou. Skutočnou mamou.
Precitla som do reality, krutej, pravdivej, bolestivej a tak neuveriteľne transformačnej. Rovnako ako každá začínajúca mama, ktorá mala sama o sebe tie najväčšie ilúzie. O to krutejšie bolo to precitnutie.
Nie som dokonalá, pretože kričím
Myslela som si ako skvelo všetko zvládam až do doby, kým mal môj syn 5 mesiacov. Je to príbeh zo života jednej mamy – mňa: od rána je moje dieťa nespokojné a plače. Medzi tým plačom a mojimi nočnými štyrmi hodinami spánku zúfalo googlim, čo by to v tomto období asi mohlo byť.
Prerezávanie zúbkov – odpovedá google. Nemám doma ani chladivý gél, ani homeopatickú vodičku Camiliu, ani mrkvu, jednoducho nič. Cítim ako to vo mne vrie každým tým plačom. Pripadám si tak neschopná, zúfalá a bezbranná. Počas prerezávajúcich zubov sú často aj hnačky.
A môj syn mi svoju stolicu rozmazáva po hniezdočku, v ktorom medzi nami spáva. Otvárajú sa dvere, manžel vchádza do bytu a ja jačím ako blázon. Zo zúfalstva, z únavy, z toho, že sa tak veľmi snažím hrať formu a všetko je doslova na h…o. Presne také aké mi dieťa rozotiera svojou malou rúčkou a skúma, čo to je.
Vyzerám ako blázon a pripadám si tak. Bývam navyše v paneláku na poschodí, kde nie je výťah a mám ťažkú konštrukciu kočíka, ktorú nie som s mojou váhou schopná uniesť. Dostať sa von do civilizácie je pre mňa o to náročnejšie.
Bolí ma srdce. Bolí ma to nepochopenie, ktoré zažívam. Bolí ma všetko a najradšej by som niekam ušla a už sa nikdy nevrátila. Niekam ďaleko… Lomcujú mnou tie najbolestivejšie emócie, aké kedy zažívam. Som zavretá medzi štyrmi stenami, nemám žiadne sociálne kontakty a pripadám si tak sama.
Som nahnevaná na moje dieťa, na môjho muža, na celý svet. Na toho idiota, ktorý vymyslel celý ten názov materská dovolenka, pretože je to podľa mňa otvorený výsmech ženám. Nie, nie je to dovolenka je to celodenná šichta a nedocenená.
Čím viac dni ubiehajú, tým viac mi znie v mojej hlave: Ale toto som si ja dovoliť nemohla. A zrazu vidím tú malú Dagi, ktorá nemohla plakať, pretože dobré dievčatá neplačú. Vidím to malé dievčatko, ktoré chcelo byť prijaté so všetkými svojimi emóciami, ale nemohlo, tak radšej potlačilo seba, aby ju rodičia milovali.
Aké zvrátené a choré mi to príde s odstupom času a každým plačom môjho dieťaťa, ktorý neviem utíšiť sa to derie na povrch ako taký vred. Ako drak, ktorého som zavrela do komnaty a mylne pochovala. Myslela som si, že umrel a on celý čas čakal, aby ten oheň vychŕlil na celý svet. Je to ako s výkalom, ktoré dáme pod koberec a myslíme si naivne, že nebude smrdieť.
Som skvelá aj keď nedojčím do samoodstavenia
Kým sa mi narodil syn, mala som predstavu, že dojčiť musím minimálne 2 a pol roka, pretože mňa moja mama dojčila iba necelý mesiac. Celý život som sa potýkala so zdravotnými problémami. Moje staré ja (aj keď si to vtedy nechcelo priznať) jej podvedome vyčítalo, že neurobila pre mňa dosť. Áno, môj starý program hľadania vinníka za moje zdravie ma ale paradoxne doviedol k tomu, že som začala na samú seba robiť tlak.
Podľa výpočtu numerologickej mriežky som sa narodila ako maskulínna žena – to znamená, že vo mne prevládajú prevažne mužské charakterové vlastnosti. Takou typickou je napríklad súťaživosť.
Najskôr som si hovorila ako to ja mojej mame ukážem, že budem tak dlho dojčiť… Ale v podstate od začiatku som súťažila iba sama so sebou a mojím strachom zo zlyhania a z neúspechu. Súťažila som s vinou, výčitkou a krivdou, že raz moje dieťa bude niečo vyčítať mne.
Keď si niečo naplánujeme, často k nám do života prídu ľudia ako veľkí učitelia, aby nám nastavili zrkadlo. A môj syn je teda učiteľ par excellence.
V čase, keď mal okolo pol roka vstávala som asi 16 x v noci k nemu, aby som ho nadojčila. S odstupom času nechápem ako som to zvládala, ale sila materskej lásky je asi najsilnejšia energia, ktorú príroda vytvorila.
Okolo 10. mesiaca som už dojčenie začala nenávidieť, ale veď sa treba obetovať. V 11. mesiaci som už bola rozhodnutá, že nočné dojčenie zruším a aj sa mi to úspešne podarilo nahradiť detskými kapsičkami, ktoré sme mu kupovali alebo som mu ich vyrábala.
Konečne som sa po čase aj vyspala. Okolo 5ej ráno sa už dožadoval mlieka. Všetko vyzeralo sľubne až do momentu, kým sme šli na dovolenku do Chorvátska, kde tento režim narušila choroba a nové prostredie. Môj syn veľmi dobre cítil, aká som neistá z toho, že v apartmáne, v ktorom sme bývali bolo všetko počuť. A navyše bezdetný párik ubytovaný priamo pod nami bol na nervy z nášho syna.
Možno vyznievam ako krkavčia mater roka, ale naozaj som túžila iba po jedinom – vyspať sa a nevstávať 8 x za noc k dieťaťu, ktoré si zo mňa spravilo živý dudel. V jednu noc počas tejto dovolenky syn tak intenzívne plakal, keď som mu odmietala dať prsník, že nám naša hostiteľka o 2ej v noci klopala a spýtala sa: ,,Is everything ok?“ (Je všetko v poriadku?)
A ja som sa chcela prepadnúť niekam ďaleko do tramtárie a chodiť na pláže kanálovými šachtami po zvyšok pobytu. Dobré dievča vo mne túžilo po prijatí od všetkých a neznieslo mať nálepku neschopnej matere, ktorá nedokáže ustrážiť emócie svojho dieťaťa.
Lenže, keď si zlomíme nohu, nemôžeme po druhých žiadať, aby tú sadru nosili za nás, že?
Vtedy som ešte nevedela, že príčinou je pozrieť sa na seba a svoje bolestivé detstvo.
Situácia sa viackrát zopakovala po príchode na Slovensko a ja som už cítila ako to nezvládam. Ale dala som si predsa predsavzatie, že aspoň 2 a pol roka. Počas jednej noci bol syn snáď 11 x hore. Cítila som tú frustráciu, nedostatok spánku a to ako na mojich potrebách nezáleží. Syna som nakoniec dojčila necelých 22 mesiacov.
Mala som obrovské výčitky svedomia a ešte dlho som sa mrskala bičom, ktorý som sama na seba uplietla. A po čase prišla slastná úľava. Konečne som začala chápať, čo znamená spokojná mama = spokojné dieťa. Konečne som začala vnímať svoje potreby a neobetovať sa na úkor druhých. Keď som to mala ja sama v sebe zrovnané, syn dojčenie prestal vyžadovať.
Som dobrá mama, aj keď moje dieťa pozerá telku
Nedávno som videla internetom kolovať video rozhovoru jedného českého neurológa, ktorý hovoril, že pokiaľ dieťa bude sedieť pred obrazovkou mobilu viac ako hodinu denne, môže byť depresívne. A že pokiaľ rodičia chcú mať hlúpe dieťa, nech ho posadia pred obrazovku a že tým zanedbávajú svoju jedinú povinnosť – venovať sa deťom. Úprimne, zaskočilo ma to pomerne expresívne adresovanie rodičom. Žiadna príčetná mama a ani otec nechce, aby ich dieťa bolo hlúpe a malo v budúcnosti depresie.
Myslím si však, že nám ako spoločnosti uniká niečo celkom iné a tým je rozbitie konceptu komunity a priznanie si faktu, že tú povinnosť rodič nemá iba jednu.
Pred niekoľkými desiatkami rokov ľudia žili v komunitách. Bolo úplne bežné, že sa žilo vo viac generačnom dome, ktorý sa podľa potreby rozširoval o ďalšie obytné časti. Bežné bolo, že muži pracovali a nosili domov peniaze a ženy sa striedali pri rôznych činnostiach. Jedna išla prať k potoku, druhá varila, tretia bola na poli a deti niekde v prírode. Pásli husi, behali a boli často vonku v bezpečnom prostredí komunity. Áno, neboli technológie, ale bola tu komunita – rodina, ktorá sa starala.
Dnes všetky tieto činnosti vykonávajú dve osoby: MAMA a OTEC a v niektorých prípadoch iba jeden z nich.
A nikomu to nepríde tak trochu zvrátené a choré, možno iba mne. Neustále cítim ten obrovský tlak spoločnosti: aby žena dojčila, ideálne do samoodstavenia, pretože ak tak neurobí, poškodí svoje dieťa. Nikto sa jej ale nepýta na jej vlastné potreby, či sa v tom cíti dobre, či si nepotrebuje oddýchnuť, koľkokrát je v noci hore, aby naplnila potreby iného malého človiečika.
Tá žena ide častokrát úplne bokom, pritom ona je tá od ktorej záleží nálada celej rodiny. Každá normálna mama chce napĺňať potreby dieťaťa a často, aby nebola verejne pranierovaná, dlhodobo potláča tie svoje.
Nesúď sa, milá mama, ak Ti uletia nervy pri nejakej hlúposti, pretože cítiš, že už, jednoducho, nemôžeš. Pretože tvoj pomyselný pohár pretiekol. Empatia je vyčerpateľný zdroj. Aj ty si iba človek. Misa, z ktorej si rozdávala zostala prázdna a pre teba v tom momente už nezostalo. Objímam ťa na diaľku. Viem, že možno cítiš, že málokto Ti sám od seba ponúkne pomoc, hoc aj pre Teba samú je ťažké o ňu požiadať.
Pripadáš si sama a nie je tu tá stará mama, ktorá by Ti pomohla. A možno keď si chceš nájsť opatrovateľku, aj tú často musíš platiť zo smiešneho rodičovského príspevku, pretože starí rodičia majú iné priority. Plač, keď potrebuješ, viem aké to je byť mamou.
Aj mama je iba človek
Úprimne, je ľahké hovoriť o tom, čo všetko robíme zlé, ale akosi mi v tejto ,,dokonalej“ spoločnosti chýba podpora a pomoc ženám – matkám, ktoré sú na výchovu samé alebo majú minimálnu pomoc od rodiny. Pretože aj tá mama, ktorá pustí telku dieťaťu to nerobí preto, aby jej dieťa bolo hlúpe, len proste v danej situácii koná najlepšie ako vie.
V situácii, v ktorej mnohí nikdy neboli a súdia ju. Nie je to tak ako kedysi, že by sme mohli poslať deti von len tak na ulicu, pretože všetci dobre vieme, že tá bezpečnosť je dnes niekde úplne inde než pred desiatkami rokov.
Každá jedna mama robí veci najlepšie ako vie. Viem to, pretože aj ja som mama. Robím chyby, občas kričím a moje dieťa pozerá viac ako hodinu denne televízor. Pretože keď potrebujem navariť, oprať a postarať sa o domácnosť, nie som fyzicky uspôsobená súčasne robiť aj animátora a psychologičku malému dieťaťu, ktorým lomcujú tie najsilnejšie emócie. Je to pre niekoho nepochopiteľná situácia – áno, aj pre mňa bola. Aj mama je iba človek.
Mnoho ľudí ukazuje prstom na mamy a vyzdvihuje ich nedokonalosti, pretože po vojne je každý generál a niektorí aj pred ňou. Veľakrát počujem staršie generácie vyjadrovať sa akoby tú výchovu oni zvládli lepšie.
Kým som sa nestala mamou, aj ja som bola tá najlepšia mama.
Teraz už viem, že žiadna mama nepotrebuje kritiku, potrebuje v prvom rade súcit, pochopenie, objatie, pomoc a podporu. Verte mi, každý jedenkrát keď zvýšim hlas, hovorím si, že som to mohla povedať lepšie, ľudskejšie, ale neviem vrátiť čas. Môžem si to iba vyčítať a podporovať toxicitu v sebe alebo si to odpustiť, ospravedlniť sa a poprosiť dieťa o odpustenie, pretože to nie je o ňom, ale o mne.
Myslím, že viacerí sme si prešli ,,studeným odchovom“ a hlavne tým, že sme nesmeli prejavovať emócie. Naši rodičia to robili najlepšie ako vedeli, pretože to inak nepoznali. V dospelosti si možno niektorí uvedomujeme ako sme závislí na pochvalách a uznaní, ako si nedovoľujeme čokoľvek hanlivé myslieť, cítiť, nedajbože povedať, pretože druhí vedeli vždy lepšie, čo potrebujeme a určovali, čo vlastne smieme a čo nesmieme cítiť.
Mnohí z nás ale dnes fungujú ako naprogramovaní roboti. Celý život spia a pri troške sebareflexie sa prebudia so zistením, že vlastne nevedia, čo majú v živote robiť. Pretože pokiaľ nad nimi nie je niekto, kto by ich naďalej viedol, cítia sa stratení a osamelí. Zároveň sme niekedy emočne odpojení, pretože necítiť považujeme za bezpečné. A materstvom sa to všetko akosi vracia naspäť. Naše vlastne sny, túžby a zároveň cítime hnev, krivdu a možno aj súcit aj s tými, čo nám viac dať nevedeli. Ale v tom momente robili veci najlepšie ako vedeli.
Sme tak ľahko manipulovateľní, pretože sme nepoznali v škole kritické myslenie a málokedy si spájame súvislosti. A prirodzene, keď to chceme pre naše deti inak, stretávame sa s nepochopením a obhajovaním starého modelu výchovy.
Materstvo je pre mňa ako prechádzanie cez bahno, ktoré miestami neuveriteľne smrdí. Zároveň, vnímam nás mamy ako lotosové kvety – tie totiž v tej najväčšej špine toho bahna zakorenia a čím je tá voda viac zakalená, tým viac ich kvety voňajú. Nikto však nevidí, čím si mnohé prechádzame. A v tom vidím tú našu silu, jemnosť, krásu a zraniteľnosť. Je to priestor na premenu, aby z toho páchnucého bahna vyrástol nádherný voňavý kvet.
Aj keď si nosíme obrovské bremeno v sebe a ľudia pozerajú na naše hlasné deti ako na nevychovaných harantov, tie deti v skutočnosti nie sú zlé. Oni nám len prišli tie naše nespracované hovienka (zranenia) ukázať a zrkadliť svojim správaním.
Materstvo je prerod, rozvoj a hlavne je to niečo na čo nás žiadna škola nepripraví. Preto, prosím, keď najbližšie budete chcieť odsúdiť matku za to ako vychováva svoje dieťa, pošlite jej miesto kritiky súcit. A keď to nedokážete, pošlite ho aspoň sebe a hľadajte to bolestivé miesto v sebe, pretože to, že vás niečo páli ešte neznamená, že náplasť si má dať niekto iný.
Celý život sa učím a tá cesta nikdy nekončí. Ďakujem, že som mamou, pretože aj v tom najväčšom bahne je ukrytý ten najkrajší poklad, ktorý keď sa ráno usmeje, roztopí aj tie najväčšie ľady. A nielen kvôli nemu sa oplatí tu transformáciu podstúpiť.
Som žena, manželka, mama a certifikovaná výživová poradkyňa. Od roku 2018 pomáham ľuďom nájsť si nový spôsob stravovania pri potravinových intoleranciách.
Moja vlastná cesta zbavenia sa ekzému pomocou stravy ma inšpirovala v hľadaní hlbších súvislostí medzi jedlom, našimi emóciami a zdravotnými problémami. Z osobnej skúsenosti viem, že to nie je iba o strave, ale aj o našom vlastnom nastavení a postojoch, ktoré nás často brzdia od možnosti uzdraviť sa. Som autorka knihy Z lásky k vlastnému telu – dovoľte jedlu stať sa vaším liekom >>>, ktorá ukazuje spôsoby ako vnímať svoje telo a dopomôcť si stravou k lepšiemu spôsobu stravovania.
Dnes inšpirujem ľudí prostredníctvom môjho blogu, knihy, e-bookov, videí a poradenstva >>>. Delím sa o svoje skúsenosti, aby každý mohol dovoliť jedlu stať sa jeho liekom. ich ceste za zmenou stravovania.
