Stalo sa to opäť. Dúfala som, že tentokrát vydržím, ale poľavila som…
Ten pocit hnevu voči samej sebe ťažko potlačím. Mať pod kontrolou vlastné emócie je častokrát náročnejšie, než sa môže zdať. Naozaj si neviem pomôcť. Som len človek… Človek, čo druhých učí ako vydržať diétu pri potravinovej intolerancii. Mám aj ja právo zlyhať?
Napriek tomu, že viem, čo jesť nemôžem, neviem sa kontrolovať a dám si to, čo by som jesť nemala… Viem, že to čo robím nie je správne, ale nedokážem ovládať svoje chute. A do toho výčitky, beznádej, pocit, že to celé môžem po niekoľkých mesiacoch zabaliť. Pretože som porušila niečo, čo som dlho budovala…
Pýtam sa samej seba a vás na druhej strane obrazovky:
Je skutočne hodné statusu vykašľať sa na všetko, čo sme pracne budovali iba preto, že sme v danom momente zlyhali?
Denno-denne vediem boje s mojim vlastným JA. Tým starým JA, ktoré sa bálo toľkých vecí a ktoré hľadalo dôvody prečo nič nefunguje miesto spôsobov, ako by to mohlo fungovať.
To staré JA, ktoré sa mentálne trestalo za to, že zjedlo to, čo už dávno nemalo.
To JA, ktoré si nevedelo odpustiť a vyhadzovalo si na oči to, že nemá právo zlyhať.
To JA, ktoré vo mne ostalo ako pozostatok niečoho s čím som dlhé roky žila. Moja minulosť, moja slabosť, moje JA…
Sme skutočne slabí, ak zlyháme?
Ak by som povedala, že som nikdy neporušila svoju diétu, klamala by som vás a navyše samú seba. V školách nás odjakživa učili NErobiť chyby, NEvybočovať z koľají, pretože sme za chyby odnepamäti boli potrestaní. Či už slovne, fyzicky alebo známkami, ktoré nám boli pridelené.
Jarmo, ktoré si so sebou celý život nesieme, že veď predsa nemôžeme zlyhať, nám nedovoľuje urobiť prešľap.
Veď čo by sa stalo, ak by sme zlyhali napr. v práci? Odrazilo by sa to na našom kariérnom postupe, v správaní kolegov voči nám a platovom tarife, preto sa chybám radšej oblúkom vyhýbame.
Boli časy, kedy som sa za svoje chyby mentálne trestala. Nenávidela som sa za svoje zlyhania a hovorila som si, aká som neschopná, ako mi chýba pevná vôľa. Odsudzovala som sa za to, že aj ja som len človek, aj ja robím chyby. A robím ich denne niekoľko a nielen pri stravovaní.
Vyčítam vs. odpúšťam
Po každom zjedenom súste, ktoré som jesť nemala prišli samozrejme výčitky a pocity zlyhania, po ktorých som sa cítila ako zbitý pes.
Prečo toto robím?
Cítim sa po tom lepšie?
Výčitky sa striedali s pocitmi ľútosti a vtedy mal prísť ten magický čin, ktorý si málokto z nás v detstve osvojil…
Malo prísť odpustenie, sebaláska, pochopenie a prijatie samej seba ako bytosti s chybami. Pokiaľ ste perfekcionisti, možno mi teraz budete oponovať, ale na tento svet nikto z nás neprišiel preto, aby bol dokonalý, ale aby sme sa tie chyby naučili robiť, pretože nás v živote posúvajú ďalej.
Čo však vyriešime výčitkami a vyhadzovaním si na oči vlastné nedostatky? Sami najlepšie vieme, akí skutočne sme. Prijať sa v dokonale nedokonalej harmónii je umenie, ktoré sa po malých krokoch učím ja sama každý deň.
Hľadanie dôvodov namiesto spôsobov
Pamätám si svoje staré JA, ktoré si našlo milión výhovoriek, dôvodov, ospravedlnení na to, aby v konečnom dôsledku zakrylo neschopnosť prevziať zodpovednosť za svoj život. Aby sa posťažovalo na systém, zdravotníctvo, na lieky, ktoré nezaberajú, na diétu, ktorú po dvoch dňoch vyhodnotilo ako neefektívnu.
Všetko som robila preto, aby EGO bolo uchránené od pocitov a zakrytej pravdy, že veď aj ja mám predsa možnosť voľby a každá minca má dve strany.
Na čo zameriavame pozornosť, to zákonite rastie a je jedno či sa jedná o to dobré alebo zlé. Tak to jednoducho funguje.
Čo si môžeme zjednodušiť, prirodzene, zbytočne nekomplikujme, ale nevyhýbajme sa vedome prekážkam.
Nepochopené lekcie sa ako bumerang vracajú v podobe ešte náročnejších skúšok.
Keď som sa rozhodla dať sa otestovať na potravinové intolerancie, pri očakávanom výsledku som musela počítať s viacerými variantami. Buď sa naučím s tým žiť alebo to vzdám.
Keby však predtým neprejdem kus cesty, kedy mi lekári predpísanými liekmi problém iba zakrývali, keby neabsolvujem bolestivé kolonoskopické vyšetrenia a nepozriem sa svojmu strachu z neznáma priamo do oči, nechala by som sa ním paralyzovať.
Strach z toho, že zlyháme vie byť natoľko mocný, že častokrát v kľúčovej chvíli neurobíme nič, miesto toho, aby sme ho prekonali.
Je preto dôležité nájsť spôsoby AKO veci dať do pohybu, namiesto hľadania dôvodov PREČO to nefunguje.
Zísť z cesty je v poriadku, dôležité je však vrátiť sa a pokračovať…
Na mojej ceste som zlyhala toľkokrát, že už som to prestala počítať. Predtým som si po každom vedome zjedenom súste, kde boli alergény kontrolovala ruky, či mi náhodou nevyraší ekzém. Časom som prišla na to, že pustiť, znamená prijať.
Prestala som sa vedome upínať na kožný výsev, prestala som sa strachovať s tým, že čo ak a okamžite som si začala svoje prešľapy odpúšťať.
A viete čo sa stalo?
Telo zachytilo emóciu, ktorú som sama sebe venovala a začalo mi tráviť lepšie. Áno, aj ja zlyhávam a dokonca po troch rokoch svojej diéty mám aj ja dni, kedy vedome zjem veľa vecí, čo by som nemala. Pretože zísť z cesty je poriadku. Dôležité je sa na tú cestu opäť vrátiť a pokračovať. Odpustiť si svoj prešľap a ísť ďalej.
Nehovorím, aby ste sa za svoje chyby odmeňovali. Je dôležité sa z nich poučiť a láskavo pristupovať k samému sebe. Verte, že telo a vlastné myšlienky neoklamete a odvďačia sa vám v podobe lepšieho trávenia.
Držať diétu a napriek tomu sa naďalej udržiavať v negatívnych vzorcoch prináša nejasné výsledky. Ak nájdete kľud v čase búrky a nie až po nej, vyhrali ste.
Moje drahé staré JA
Ak by som sa mala dnes pozrieť tej Dagi do očí, ktorou som bola pred niekoľkými rokmi, povedala by som si:
Neboj sa. Si v živote tam, kde máš byť. Aj keď máš teraz pocit, že mnoho veci nemá zmysel, je to v poriadku. Cesta, na ktorú si sa vydala nie je známa, ale časom po nej prevedieš ďalších, ktorí sú na jej začiatku presne tam, kde si predtým stála aj Ty.
A práve preto ďakujem svojmu starému JA, že to nevzdalo. Ďakujem si za to, že som sa poučila zo svojich chýb, naučila som sa odPUSTIŤ si vlastnú nedokonalosť, prijať sa takú, aká som, a začala som sa kamarátiť s intuíciou viac ako kedykoľvek predtým.
Nebojte sa to preto urobiť aj vy, nech sa púšťate do čohokoľvek. Verím tomu, že možno nie o mesiac a možno nie ani po roku, ale raz si vedome poďakujete. Budete sa s úprimnou láskou milovať za to, že ste to nevzdali vtedy, keď cesta bola taká nejasná a vy ste napriek obavám počúvli ten malý hlások v sebe, ktorý našepkával: Choď pomaly ďalej, to zvládneš!
Som žena, manželka, mama a certifikovaná výživová poradkyňa. Od roku 2018 pomáham ľuďom nájsť si nový spôsob stravovania pri potravinových intoleranciách.
Moja vlastná cesta zbavenia sa ekzému pomocou stravy ma inšpirovala v hľadaní hlbších súvislostí medzi jedlom, našimi emóciami a zdravotnými problémami. Z osobnej skúsenosti viem, že to nie je iba o strave, ale aj o našom vlastnom nastavení a postojoch, ktoré nás často brzdia od možnosti uzdraviť sa. Som autorka knihy Z lásky k vlastnému telu – dovoľte jedlu stať sa vaším liekom >>>, ktorá ukazuje spôsoby ako vnímať svoje telo a dopomôcť si stravou k lepšiemu spôsobu stravovania.
Dnes inšpirujem ľudí prostredníctvom môjho blogu, knihy, e-bookov, videí a poradenstva >>>. Delím sa o svoje skúsenosti, aby každý mohol dovoliť jedlu stať sa jeho liekom. ich ceste za zmenou stravovania.
